9.9.2008 – utorok (martes)
Práve sedím na posteli na internáte Santa Isabel v Zaragoze a ani neviem, ako mi je. Počúvam Ska-P, a zisťujem, že Španielčina ma fest upokojuje. A možno si to len nahováram...
Dnes sme vstali o pol tretej ráno, nebola som ešte celkom dobalená, tak som napchala nejaké veci do kufra, ale ešte keď som veci balila včera, myslela som, že mám malý kufor, tak mi rodičia kúpili gigantický mega kufor za tyšic štyristo peňazoch a teraz ma to fest škrie. Ale fest. Lebo viem, že to bolo úplne nanič, keďže mi úplne stačil aj ten menší kufor, lebo som z toho veľkého kopu vecí vyhodila. A viem, že rodičia teraz nemajú veľa peňazí a že len chceli, aby som sa mala dobre, a vlastne že vždy mi chceli len dobre...Uvedomujem si to až teraz keď mi je za nimi STRAŠNE SMUTNO!!! Keby som mohla aspoň na noc ísť domov a spať vo svojej posteli s pocitom, že rodičia sú pri mne...Ach jaj... Keď sme sa lúčili pri autobuse, zrazu to na mňa prišlo, uvedomila som si, že ich strašne dlho neuvidím...Neplakala som veľmi, ale vo vnútri som mala hnusný pocit z toho.
Autobusom sme prišli do Viedne, tam som už bola s ostatnými dievčatami, Peťou, Tonkou a Barbarou, a ony sa tvárili, že im vôbec nie je smutno, tak som hrala formu, že „čo“ mne vôbec nie je smutno“. Ale napríklad som si poplakala narýchlo na záchodoch a ešte chvíľu v lietadle. Jednu chvíľu mám úplne super pocit z toho všetkého, že si tu nájdem super kamošov a pichačov a budem vedieť po španielsky, a o moment nato ma prepadne pocit, že to nezvládnem, že sa po španielsky nikdy poriadne nenaučím a že chcem ÍSŤ DOMOV!! Bože, ako veľmi by som chcela ísť domov...Viem, že prídem na Vianoce, ale to je ešte tak ďaleko, a ja tu nikomu nerozumiem, lebo všetci hovoria tak strašne rýchlo. Ako sa to naučím? Jedno viem naisto, keď pôjdem domov na Vianoce, zoberiem ten veľký kufor a vymením ho za menší. Ale ma to FEST mrzí kvôli rodičom. Dokelu.
Takže...keď sme prišli z Viedne do Madridu, na letisku sme čakali 4 hodiny na let do Zaragozy. Žiadny pichači, len pocit smútku v duši. No neporazí ťa? Na chvíľu som si želala, aby tam nebola ani jedna baba, aby som si mohla pustiť mp trojku a v pohode si poplakať. Ale potom som si uvedomila, že by to bolo ešte horšie bez nich. Aspoň mi pomôžu a tak.
V Zaragoze nás už čakala Erika Rechtoríková, milá baba (žena), žije tu už 6 rokov a fest krásne rozpráva po španielsky. Bola zlatá, porozprávala nám niečo, ukázala mapy, odviedla na intrák, kúpila jedlo a pitie (bocadillos), aj lístky na autobus (al centro ). Mám pocit, že tak, ako rozpráva ona, ja rozprávať nikdy nebudem. Keby aspoň hovorili pomalšie...Ale oni ňééé..
Zajtra ideme do školy, na intrák (taký už náš ozajstný), kúpiť si kartu na autobusy a do telefónu a tak. Cez víkendy budeme na inej ubytovni, ale to je v pohode, aspoň budeme v centre, lebo ten náš intrák je tak trošku odrezastý od sveta hm, až kdesi v Movere (my španielsky hovoriaci tomu hovoríme „pueblo“).
A ani net tu nie je dokelu...Som chcela ísť aspoň na icq, lebo telefonovať by som asi nezvládla. Isto by som sa rozplakala, ako sa poznám. Asi to skúsim inokedy, keď už budem vo forme.
Ak tu nebudú pichači, zabijem sa.
Idem už spať, zajtra skoro vstávame...A EŠTE!!! Dnes brutálne pršalo, Erika povedala, že za posldné 4 mesiace vôbec tak nepršalo. Zmokli sme jak prasatá, ešte aj veci mi zmokli v mojom blbom kufri. Joj, prepáčte mi, mamka a tatik...ja by som vám aj vrátila tie peniaze...
Komentáre
:)
pobavila som sa. :)